Nedojčím. Som horšia matka?

Dieťa 8-9/2020

Nedojčím. Som horšia matka?

Klasická obranná reakcia u väčšiny našich mamičiek, ktoré nedojčia z rôznych príčin, hoci veľmi chceli. Vnímajú dojčenie ako veľmi prospešné, ale napriek tomu, že vynaložili obvykle veľké úsilie na jeho záchranu, nepodarilo sa a nedojčia. Ich úsilie o to byť dokonalou mamou nebolo plne úspešné a každú zmienku o výhodách dojčenia vnímajú ako útok na vlastné materské schopnosti, nakoľko sa, samozrejme, cítia byť rovnocenné s dojčiacimi matkami.

Majú pravdu, dojčenie nie je to, čo robí matku lepšou alebo horšou. Tento článok by som chcela venovať práve tým mamičkám, ktoré chcú dať svojim deťom všetko potrebné, i keď nedojčia, ale používajú fľašu.  Pozor, za dojčenie sa pokladá aj použitie umelého mlieka, ale podaného cievkou. Vlastné materské mlieko podané fľašou je kŕmenie odsatým mliekom. V západných zemiach je to inak, tam sa za dojčenie pokladá aj odsávanie a podávanie fľašou.

Asi najlepšie vystihla skutočné potreby dieťaťa Suzanne Colson PhD, MSc, BA vo svojej práci Biologická starostlivosť: Revolúcia dojčením v polohe pololežmo (viď Dieťa 2017 8-9 Revolúcia v dojčení):

Biologická starostlivosť (BS) je nový neurobehaviorálny prístup k začiatkom dojčenia. Jeho cieľom je znížiť problémy s laktáciou a predčasného nechceného ukončenia dojčenia. Pri biologickej starostlivosti sa matka pohodlne opiera a dieťa si ukladá na seba tak, že každá časť dieťaťa je v tesnom kontakte s matkiným telom alebo okolím. Dojčenie v polohe pololežmo sprístupňuje telo matky pre pohyb novorodenca. Až dvadsať primitívnych  novorodeneckých reflexov umožňuje dieťaťu, aby sa pohybovalo a tieto reflexy pôsobia zároveň ako stimulanty dojčenia (Colson a kol. 2008). Prirodzená poloha pri dojčení sa netýka len dojčenia. Nejde tu o postup, ale o podporu matiek v tom, aby držali svoje deti na mieste, ktoré Nils Bergman (2008) nazýva životným prostredím cicavcov. Poloha pololežmo je ideálna pre matkino pohodlie, ale nielen to. Táto poloha prirodzene vedie k fascinujúcej konverzácii matky a dieťaťa tvárou v tvár, ktorú po prvýkrát zdokumentovali Klaus a Kennel (1976). Pri prirodzenej polohe pololežmo sú chrbát, krk a hlava matky podoprené, zatiaľ čo matka pozoruje novorodenca, dotýka sa ho a láskyplne sa s ním rozpráva. Jedinečná behaviorálna odpoveď novorodenca je obvykle jediná inštrukcia k dojčeniu, ktorú matka potrebuje.

Biologická starostlivosť je prístup, v ktorého strede je matka. Šesť zložiek biologickej starostlivosti: –pozícia tela matky, -poloha dieťaťa,  -popôrodný stav dieťaťa, -hormonálny stav matky, -primitívne novorodenecké reflexy a -vrodené správanie matky pri dojčení spolu súvisia, a to vedie ku zmenám dokonca aj v priebehu jedného dojčenia.  Keď dieťa leží na tele pololežiacej matky, gravitácia tlačí ich telá k sebe. Každý pohyb spôsobí, že sa telo dieťaťa otiera o telo matky. Tieto interakcie spúšťajú spontánne alebo vrodené správanie matky a dieťaťa. Pohodlie a sloboda počas dojčenia, čo je podstatné pre biologickú starostlivosť, sú pomerne nové.

Daný text je priamou inštruktážou ku začiatkom dojčenia, ale zároveň vysvetľuje o skutočných potrebách dieťaťa a matky omnoho viac. Zvýraznený text je dôležitý, či sa dieťa dojčí alebo nie. Počas doby, čo robím poradenstvo (vyše desať rokov), som si postupne uvedomila jednu vec – my neustále hovoríme o dojčení, či nedojčení, o tom ako sa matke darí/nedarí dojčiť. Pritom dieťa (predovšetkým do cca 6tich mesiacov) tento termín nepozná. Jeho skutočné biologické potreby sú úplne iné. Jeho jedinou potrebou je nachádzať sa v jeho prirodzenom životnom prostredí, a tým je telo matky. Tam je dokonale samostatné a prispôsobené na tento svet. Tam nachádza bezpečie, teplo, môže sa bez problémov hýbať, spať i najesť sa (samé!) podľa svojich potrieb. Jeho hormonálny systém sa napojí na matkin, a to vedie k tomu, že mozog sa môže neobmedzene rozvíjať podľa potreby.

V polohe pololežmo sa dieťa zároveň nachádza v optimálnej polohe na prijímanie potravy – hlavička v záklone, telo čiastočne vertikalizované, dýchacie cesty uvoľnené, možnosť samostatnej regulácie prijímania mliečka. Zámerne to píšem týmto spôsobom, aby sme si uvedomili, že rovnaké potreby majú dojčené i nedojčené deti.

Uvedomenie a spoznanie týchto princípov vedie k možnosti nápravy pri problémoch s dojčením, kolikami, spaním a pod., a to dokonca i pri kŕmení fľašou, ak sa dieťa nedojčí. Riešením je totiž hľadať príčiny, nie riešiť následky. Prirodzené prostredie dieťaťa (telo matky, ale aj otca) je biologická norma. Za nedojčením matky nie je neschopnosť matky, ale zlé nastavenie spoločnosti, ktoré túto normu nepodporuje už od pôrodu. Neprirodzené vedenie pôrodu je kapitola sama o sebe. Nasleduje kritický bod popôrodnej adaptácie, kde má dieťatko začať spoznávať svoje nové prostredie na tele matky – bonding, doslovne sa na ňu nalepiť a vydržať tak zopár mesiacov J.

Bohužiaľ, postupne prichádzajú prvé zásahy odobrené našou spoločnosťou – odobratie dieťaťa, perinka, cumlík, limitované prikladanie dieťaťa ku prsníku (to ani nenazvem dojčením), časovanie. To automaticky vyvoláva problémy s prílišnou nespokojnosťou alebo naopak so spavým dieťaťom, nízkou tvorbou mlieka alebo naopak vysokou, s mastitídou, so žltačkou, kolikami… Lekári hľadajú riešenia v podobe liekov, mastičiek, umelého mlieka, bežné poradkyne zasa v protokoloch na nízku tvorbu, či vysokú tvorbu, na vazospazmus… Jednoducho, je definovaný problém, treba ho riešiť. Bohužiaľ, veľa mamičiek kvôli tomuto prístupu prestane dojčiť celkom, hoci sa tak veľmi snažili dodržiavať všetky opatrenia. Má zmysel sa ešte o niečo pokúšať? Áno, lebo prioritne nejde o dojčenie, ale o rozvoj dieťaťa a jeho vzťahovej väzby s mamou.

Takže čo naozaj dieťa potrebuje? Svoje prirodzené životné prostredie – hruď svojej mamy, bez ohľadu na to, či sa dojčí alebo nie. Takže nech sa nachádzate v akejkoľvek fáze dojčenia, či nedojčenia, dajte preč všetky nadbytočnosti ako perinka, ortopedické nohavičky, a čím je dieťa menšie, tak aj oblečenie, ideálne len plienočka. Ďalší krok je vaše pohodlie. Pohodlne sa usaďte, oprite dozadu. Maximálne sa vyzlečte, čím je dieťa menšie, tým sa viac obnažte na hrudi. V kontakte koža na kožu sa spúšťa najviac oxytocínu. Teraz si dieťatko položte na seba bruškom na bruško, hlavičku medzi prsia. Presne toto dieťa potrebuje, bez ohľadu na to, ako sa kŕmi.

Dieťatko sa začne postupne aktivizovať, ďobkať, hľadať prsník. Samozrejme, vždy ho môžete skúsiť ponúknuť. Šanca na obnovenie dojčenia je práve tu. Ak ale volíte fľašu, ponúknite ju v tejto polohe namiesto prsníka. Dieťatko nepremiestňujte, nechajte ho, nech sa obslúži samé. Asi zistíte, že bude piť iným spôsobom ako keď ste ho držali v náručí, držiac mu chrbátik. V náruči, ležiac na chrbte, tváričkou hore, pije reflexívne omnoho viac ako je prirodzené. Tu, v polohe na brušku, ma kŕmenie pod kontrolou ono. Napije sa koľko potrebuje a potom oddychuje. Lebo táto poloha nie je o kŕmení, ale prirodzenom životnom priestore. Chvíľu pije, chvíľu pozerá na mamu, chvíľu spinká. Tu dokáže dokonale fungovať. Nie v perinke, nie v postieľke. Podobne aj kŕmenie v nosiči  – dieťatko je vertikálne bruškom k mamičke a fľaša je zhora tak, aby sa dieťatko mohlo samé obslúžiť. Potreba vzájomnej blízkosti ostáva rovnaká aj v noci – preto žiadna postieľka, ale spoločná posteľ.

Ešte niektoré zásady:

  • Ak je možnosť, vždy sa snažte o obnovu samotného dojčenia. Táto poloha vám k tomu pomôže, a keď nie, hľadajte pomoc
  • Ak sa dieťa neprisáva a vyčerpali ste už všetky možnosti návratu k dojčeniu, odsávajte. Ideálne vtedy, keď máte dieťatko na prsiach. Vedzte, že pokiaľ máte dobrú tvorbu mlieka existuje vysoká šanca návratu na prsník. Hľadajte tú správnu poradkyňu, ktorá vie používať práve túto polohu, nakoľko v prirodzenej polohe je najvyššia šanca na prisatie
  • Použite náhradné materské mlieko, ideálne pomocou cievky na prsníku
  • Použite umelé mlieko, ideálne pomocou cievky na prsníku
  • Použitie cumlíka minimalizujte. Najlepšou pomocou je šatka. Na druhej strane, dieťa má potrebu sať. Takže v tomto prípade je cumlík kompromis

Nie vždy je všetko ideálne, niekedy nepomôže ani najlepšia poradkyňa sveta. Dojčenie je super, ale nie je to všetko. Mama je viac. Vzájomný kontakt v prirodzenom prostredí bez obmedzovania je pre dieťatko to úplne najdôležitejšie.