SUPERMAMA alebo ako materstvo dokáže urobiť zo ženy Ženu

Poznámka – tento príbeh je možno dlhší ako iné, ale určite vo vás zanechá hlbokú stopu. Je to o úžasnej sile materstva, ktorá z nás robí skutočné Ženy. Je to tiež venované poradkyniam, pre ktoré je poradenstvo naplnením, ktoré ho robia s láskou k úžasnej diáde – mame s dieťaťom.

Autor: Adriana F.

SUPERMAMA 

Chcela by som sa podeliť o svoje skúsenosti s ťažkými začiatkami dojčenia. Píšem to jednak pre seba v rámci psychohygieny, jednak aby som vyzdvihla pomoc laktačných poradkýň a tiež pre mamičky v podobnej situácii, aby získali povzbudenie v neľahkých časoch a nádej na dobrý koniec.

Dcéru som priviedla na svet prirodzene a bez epidurálky, hneď mi ju priložili na brucho a po chvíľke odniesli na ošetrenie. Potom mi ju ešte na chvíľu priniesli na sále na prvé prisatie, ale ešte sa len rozkukávala a o prsníky nejavila záujem. Potom mi ju vzali a priniesli až o niekoľko hodín napriek tomu, že som sa cítila dobre, nemala som ani žiadne poranenia a mohla som sa o ňu od začiatku starať. Sestrička mi ju nechala v boxíku pri posteli s tým, že keď sa zobudí, mám ju zavolať, aby mi pomohla s dojčením alebo prebalením. Keďže je to moje prvé dieťa a doteraz som nemala žiadnu skúsenosť so starostlivosťou o malé deti, ani kontakt s deťmi ani vzťah k deťom, iba som s obavou sledovala bábätko vedľa mňa a dúfala, že sa ešte nezobudí, lebo nebudem vedieť, čo s ním. Priložiť mi ho skúsili, myslím, až na druhý deň. Sestrička po chvíli, čo sa malá neprisala, usúdila, že s takými plochými bradavkami to nepôjde, a odporučila mi, aby som si kúpila klobúčiky. Neznalá veci som požiadala svokru, aby mi kúpila v lekárni klobúčiky a skúšali sme dojčenie s nimi. Išlo to o niečo lepšie, ako bez nich – aspoň sa prisala, ak sa tomu tak pri klobúčikoch vôbec dá povedať, ale nebolo to nič moc. Sestričky na mňa nemali čas, tak som sa počas celého pobytu v pôrodnici trápila sama. Maličká stále chudla, hoci už mala priberať, tak mi odporučili kontrolné váženia pred a po dojčení. O tom som už čítala, keď som bola tehotná, na nejakých fórach mamičiek o pôrodniciach, že je to pre matky veľmi stresujúce, aj keď som nechápala, prečo. Už som pochopila. Malú som s vypätím všetkých síl dojčila, kým neodkväcla a váha ukázala nulový prírastok, ktorý mi personál nedokázal zdôvodniť. Bola som zúfalá, chcela som ísť domov čím skôr, no museli sme tam práve kvôli slabému priberaniu ostať o deň dlhšie. Nejako sa mi podarilo ju nadojčiť tak, aby váha ukázala uspokojivý prírastok a na základe toho nás napokon pustili domov.

Doma som začala mať všetky možné problémy. Snažila som sa dojčiť 15 minút z jedného prsa, 15 z druhého tak, ako mi povedali v pôrodnici, lebo nič iné som o tom nevedela. Príšerne to ale bolelo, až tak, že som pri prisatí niekedy vrieskala od bolesti a malú som inštinktívne odtrhávala z prsa. Každé dojčenie bolo utrpením. Začala som si to študovať na stránkach Mamily a rozhliadať sa po nejakej poradkyni, ktorá by bola ochotná ma navštíviť. Všetky boli vyťažené a mne bola dlhá každá minúta, keďže dojčenie som musela riešiť každú chvíľu a bolesť bola neznesiteľná. Mamina mi radila vydržať, keďže ani ja som nevedela sať z prsa, no potom som sa to naučila a tiež sa so mnou vytrápila. Ja som veľmi chcela dojčiť, iná možnosť pre mňa ani neprichádzala do úvahy, tak som sa trápila ďalej. Po preštudovaní stránok Mamily som dospela k názoru, že klobúčiky sú pôvodcom všetkého zlého – nesprávneho prisatia, neprisávania sa, bolesti. Nevedela som ale, ako sa ich zbaviť, keďže bez nich sa mi malá neprisávala vôbec a bola som presvedčená, že s mojimi bradavkami to ani nikdy nepôjde.

Zároveň som si začala vyčítať, že som sa o dojčenie nezaujímala už počas tehotenstva – ani mi to vtedy nenapadlo. Myslela som, že to budem riešiť, keď to bude aktuálne a netušila som, že existuje príprava pre tehotné. A úprimne, aj keby som o tom vedela, na prípravu by som nešla, lebo som nevedela, že dojčenie môže byť také problematické, respektíve som si vravela, že sa tým nebudem stresovať v tehotenstve.

Podarilo sa mi napokon spojiť s poradkyňou Kristínou Púčekovou z Bratislavy, ktorá ma prišla navštíviť a dala mi návod na zbavenie sa klobúčikov – prestať ich nadobro používať. Bude to ťažké a na nervy, ale treba vydržať. Naučila ma, ako prikrmovať po prste s cievkou, kým sa nevyrieši prisávanie. Klobúčiky som od jej návštevy nikdy viac nepoužila. Sadli sme si s manželom s odhodlaním, že to budeme spolu skúšať dovtedy, kým sa neprisaje. Podarilo sa prisať na jedno prso. Na druhé nechcela ani za svet a tento stav trval asi týždeň. Na jedno sa ako-tak prisávala, ale aj to iba raz-dvakrát za deň.

Kristína mi tiež povedala o šatkovaní, spoločnom spaní a kontakte koža na kožu. Bolo mi z toho do plaču, lebo nič z toho v mojich predošlých predstavách o starostlivosti o dieťa a výchove nefigurovalo, priam naopak. Bola som nešťastná z toho, že budem musieť zmeniť svoj prístup. Nechcela som ani šatku, ani spanie, ani nič, chcela som vychovávať svoje dieťa tak, ako vychovávali moju generáciu. Postupne sa mi to rozležalo v hlave a prehodnotila som to – doba už pokročila a veľa vecí, ktoré sa uplatňovali v ére mojich rodičov je už prekonaných tak isto, ako je to aj v iných oblastiach a veľa vecí nefungovalo ani vtedy, takže asi sa ich netreba držať. Nechcela som to celé odmietnuť, pretože rodičia mi veľa dali, sú pre mňa vzorom a mám s nimi pekný a blízky vzťah napriek tomu, že ma nenosili v šatke a spávala som v postieľke. Stále som sa tomu ale bránila a dúfala, že sa to nejako spraví aj bez zmeny môjho prístupu. Napokon sme si manželom povedali, že sa pokúsime o nejaký rozumný kompromis, ktorý nám bude vyhovovať.

Keď sa na to pozerám spätne, celé to súviselo s mojím vzťahom k dcére. Vedela som, že k bábätku si rodičia vytvárajú vzťah postupne a netreba sa znepokojovať, keď sa doňho nezamilujem hneď na pôrodnej sále, tak som to neriešila. Tešila som sa, že viem dcérku prebaliť, manipulovať s ňou, obliecť jej dupačky a podobné veci, ktorých som sa obávala, keď som bola tehotná, pretože som s nimi dovtedy nemala žiadne skúsenosti. Moje uvažovanie o budúcom rodičovstve vtedy nesiahalo ďalej. Začalo mi dochádzať, že starostlivosť o dieťa je o niečom inom ako o tom, že viem, čo mu obliecť na von alebo ako zapnúť autosedačku. Stále bolo ale pre mňa ťažké vzdať sa svojho predošlého života. Stále som rozmýšľala nad tým, že by som chcela byť ako tie ostatné supermatky, ktoré zvládajú všetko ľavou zadnou – majú dieťa, sú krásne, popritom pracujú, chodia do spoločnosti, majú kamarátky, majú na poriadku nechty, umyté vlasy, venujú sa koníčkom, občiansky sa angažujú, atď., atď. Bolo mi to prednejšie, ako starať sa o dieťa, ktoré stále len spalo a bolo mi ešte tak trochu cudzie.

Tak som si stále odsávala mlieko, čím ďalej, tým častejšie, prsia mi šli stále prasknúť od množstva mlieka. Musela som si v noci nastavovať budík na odsatie, lebo ak som to zanedbala, upchávali sa mi mliekovody, čo je veľmi bolestivé a aj celková bolesť sa tým ešte zhoršovala, mala som aj horúčku, boleli ma všetky svaly ako pri chrípke. Bola som unavená, pretože malá nechcela spávať, celé noci sa chcela nosiť na rukách, inak plakala a ja som kvôli odsávaniu musela vstávať ešte aj vtedy, keď ona náhodou spala. Nerobila som iné, iba sa venovala niečomu v súvislosti s mliekom, ako som to volala – odsávala, prikladala malú, občas dojčila, ak sa podarilo, ak nie, tak prikrmovala cievkou. Kým sa malá najedla a kým som si odsala mlieko, trvalo to aj dve hodiny a mohla som začať odznova. Navyše vždy bolo pri tom veľa plaču, čo mi trhalo srdce, že malá plače a ja jej neviem pomôcť. Ak sa mi podarilo nadojčiť dva-trikrát denne bez toho, aby som malú musela ešte prikŕmiť, bol to úspech. Stále som sa bála, že stratím mlieko, keď nebudem dojčiť a budem iba odsávať. Znervózňovalo ma aj to odsávanie, že mám z neho čím ďalej, tým viac mlieka, ale keby som neodsávala, nemala by som čím prikŕmiť a spravili by sa mi hrče. Bol to začarovaný kruh. Cítila som sa ako dojná krava, ktorej život sa točí len okolo dojčenia, čo ešte viac kontrastovalo s mojimi predstavami o supermatke, ktorou som chcela byť. Bola som pyšná v tom zmysle, že som sa na matky na materskej dívala zvrchu, vravela som si, že ja predsa nebudem tá, čo chodí v teplákoch s mastnými vlasmi a ovracaným tričkom, lebo na seba nemá čas, lebo celý deň iba doma čistí dlážku so zubnou kefkou. Ja budem tá, ktorú som stretla na ulici s jedným dieťaťom v kočíku, s druhým za ruku, dokonale upravenú a nalíčenú s knižkou v ruke, ako číta cestou. Celkom som zabudla na jeden svoj dôležitý životný princíp – pokúsiť sa venovať v jednom čase jednej veci naplno. Tej veci, ktorá je v danej chvíli najdôležitejšia, prednejšia, ako ostatné. Tou malo byť pre mňa dojčenie. Ale to vidím až teraz.

Striedali sa u mňa stavy, že som o dojčení zháňala informácie na internete a zháňala som pomoc, so stavmi, že nechcem už o tom nič vedieť, chcem iba dojčiť. V aktívnych chvíľach som sa rozhodla vyhľadať pomoc niektorej ďalšej z poradkýň, no opäť som nemala šťastie nejakú zohnať v dohľadnej dobe napriek tomu, že som ich kontaktovala množstvo. Bolo ale pred Vianocami, čo nie je dobrá doba čokoľvek vybavovať. Nevedela som, na koho sa obrátiť. Skúsila som pediatričku – sestrička mi poradila, aby som si našla poradkyňu na internete, lebo oni o nikom nevedia. Doktorka na prvej poradni mi poradila, aby som malú skúsila pridusiť a potom sa mi prisaje a mám jej ten prsník poriadne vopchať do úst. Rady nad zlato.

Pre hroznú bolesť som už nemohla ani dojčiť. Síce som na Mamile čítala, že prestať načas dojčiť by mala byť posledná možnosť, ale ja som už proste inak nemohla. Spravila som to s veľkými výčitkami asi dvakrát asi na dva dni a hneď, ako sa mi čo i len trochu dalo, skúšala som pokračovať v dojčení.

Rozhodla som sa tiež zájsť za gynekologičkou, ktorá ma ale tesne pred sviatkami už nechcela zobrať. Sestrička mi poradila kapustné listy. Kúpila som kapustu, nezaberalo to. Skúšala som nahrievať, nezaberalo to. Skúšala som ochladzovať, nezaberalo to. Skúšala som mať bradavky na vzduchu – všade mi tieklo mlieko, všetko bolo od mlieka, zničené oblečenie. Skúšala som natierať lanolínom, prestať natierať lanolínom, nenatierať ničím, natierať kokosovým olejom, kúpila som sprej s aloe vera, na ktorý som našla odporúčanie na diskusii na webe. Nič nepomáhalo. Šla som teda na pohotovosť, ako mi odkázala doktorka. Prišla som 23. decembra poobede do nemocnice, kde sa mi gynekológ pozrel na prsia, povedal, že tam nič nemám a že videl onakvejšie do krvi dokaličené bradavky a mám ísť domov a dojčiť. Nesmelo som spomenula univerzálnu masť, na čo mi povedal, že nech mi ju teda prinesú laktačné poradkyne, keď ich odporúčajú. Predpísal mi Bepanten, asi aby som nepovedala. Celú cestu domov som plakala od poníženia. Ale poslúchla som radu a dojčila. Mala som pocit, že som skúsila všetko a nič nepomáhalo. Malá sa stále nechcela prisávať, iba raz-dvakrát denne, aj to sa mi zdalo byť úplne náhodné – čo zabralo raz, nezabralo inokedy.

Mala som pocit, že už by som potrebovala skôr psychiatra, ako laktačnú poradkyňu a bola som nahnevaná, že som musela nabrať kadejaké vedomosti, o ktoré som nikdy nestála – chcela som byť supermatka a nie žena, čo stále dokola rieši dojčenie a navštevuje podporné skupiny – a ktoré mi boli aj tak nanič. Nemala som už chuť ani silu nikoho kontaktovať, nikde sa doprosovať, nič viac si o tom čítať a zisťovať, chcela som proste iba dojčiť. Potom ma to po pár dňoch vždy prešlo, nabrala som nový vietor do plachiet, začala som to zase riešiť, zase mi svitla v niečom nová nádej, ktorá sa následne vždy rozplynula a tak dookola. Niekedy som sa zamýšľala nad tým, či si tým sebe a malej v konečnom dôsledku neškodím, keď najkrajšie chvíle strávime neustálym trápením. Predstavovala som si, čo si budem pamätať z toho obdobia a bolo mi z toho smutno a nebola som si istá, či to za to stojí. Závidela som mamičkám, ktoré proste dojčia a nemusia to nejako špeciálne riešiť a bola som mrzutá, že práve ja s tým musím mať také opletačky, ako keby to nebolo dosť ťažké aj bez toho.

Mamilu som zbožňovala aj nenávidela zároveň. Postupne som vlastne prebrala všetky na nej publikované poznatky o dojčení, ale nekonečne ma rozčuľovalo, že ako všeliek na všetko sa tam vždy uvádzalo správne prisatie – pre mňa niečo nedosiahnuteľné napriek tomu, že som pre to spravila všetko a strašne som sa snažila. Mala som pri čítaní článkov a návodov pocit, že som asi debil, keď neviem dosiahnuť to bájne správne prisatie a penila som pri radách, že mám kontaktovať laktačnú poradkyňu a že mám malú držať tak a tak, záklon hlavy, bradavka v puse celá, atď., atď., vedela som to naspamäť a nič z toho.

Sviatky sme nejako prežili a potom ma navštívila poradkyňa Lucia Vargová z Galanty. Veľa sme sa rozprávali o kontaktnej výchove. Ja som jej vysvetľovala, prečo ju odmietam, ona mi všetko vyvrátila, ale nič nevnucovala. Vravela som jej, že nechcem, aby bola moja dcéra rozmaznaná, nechcem ju navykať na šatku a na spoločné spanie, aby sme sa toho potom nevedeli zbaviť. Nechcela som, aby na mne stále visela, chcela som si žiť svoj život, chcela som, aby mala ona svoj priestor – vo svojej postieľke, kočíku, a my svoj. Vždy som pohŕdala rodičmi, ktorí si nevedia stáť za svojím – ich dieťa nechce spať v postieľke, nevydrží v kočíku – myslela som, že sú slabí a dieťa skrátka treba trpezlivo naučiť, aby robilo to, čo chceme, žiadne úľavy, inak bude rozmaznané. Lucka mi vysvetlila rozdiel medzi rozmaznanosťou a pozornosťou a otvorila mi celkom nové obzory. Vďaka nej som zmenila prístup k rodičovstvu. Prvýkrát som si s ňou skúsila aj šatku a rozhodla som sa zaobstarať si ju. S Luckou som ostala v kontakte, celý čas mi bola oporou a pomáhala mi so všetkými mojimi otázkami, ktorých bolo zakaždým požehnane. Akosi vždy vedela zvoliť správne slová, aby mi dodala silu pokračovať. Konečne mi navyše načrtla nejaký ďalší postup – odporučila mi navštíviť detskú ORL lekárku a zároveň poradkyňu MUDr. Luciu Nemašíkovú (Galanta/Bratislava), aby skontrolovala malej uzdičky v ústach a mne aby predpísala univerzálnu masť. Lucka sa domnievala podľa príznakov, že mám mykózu, keďže ma nebolelo len prisatie, ale aj celé dojčenie, aj po dojčení, upchávali sa mi mliekovody a mala som vazospazmus – po dojčení mi bolestivo obelievali bradavky. Poradila mi tiež používať pri dojčení fitloptu alebo sa pri tom prechádzať. Zhodnotila tiež, že malá sa veľmi snaží prisať, ale keďže jej to nejde, tak sa hnevá a preto vystrája, nie preto, že by mala takú povahu, ako som sa dovtedy domnievala, čo bol pre mňa tiež zaujímavý poznatok.

Našťastie pani doktorka Nemašíková nás mohla rýchlo zobrať. Prestrihla uzdičky, ktoré mala malá veľmi výrazné, mne predpísala unimasť, ktorú sa mi podarilo hneď zohnať. Bola som celá šťastná a verila, že sa to už niekam posunie. Nanešťastie, malá zareagovala tak, že sa prestala prisávať úplne, čo trvalo takmer týždeň. To ma už celkom zlomilo. Skúšala som ju prikladať stále dokola – vždy strašne plakala a aj tak sme nič nedosiahli. Skúšala som na fitlopte, poležiačky, priečne, jedno prso, druhé prso, postojačky… keby som sa vedela postaviť na mihalnice, skúsim aj to. Bola som už celkom vyčerpaná fyzicky aj psychicky. Pred malou som sa to snažila nedať najavo, čo som vlastne praktizovala celý čas – vedela som, že keď budem nervózna, ničomu to neprospeje. Vždy som si ju brala so železnými nervami a so železnou trpezlivosťou som skúšala, jemne sa prihovárala, povzbudzovala ju, aj keď mi bolo často do plaču. Snažila som sa nájsť rozumnú mieru medzi trpezlivým, ale ráznym ponúkaním a nebytím násilná, aby som jej to neznechutila a neprivodila si štrajk. Keď sa mi stalo, že som nemala trpezlivosť, radšej som to ani neskúšala. Snažila som sa mať pozitívny prístup, nehnevať sa na malú, že jej to nejde, nehnevať sa na osud, že ma tak skúša, nehnevať sa na seba.

Cítila som sa totálne fyzicky zhumpľovaná – malú som každú chvíľu držala prakticky na jednej ruke niekedy aj pol hodinu vkuse a zbytočne, mala som presilené zápästia, ktoré som už ani nevedela ovládať, ruky sa mi v zápästiach nekontrolovane lámali, ale nemohla som si pomôcť, nevedela som ruky držať ináč, hocijako som sa snažila, priečna poloha mi nesedela, mala som pocit, že ani nemám dosť dlhú ruku, aby som dosiahla to, čo sa popisuje na Mamile a že to ani technicky nedokážem. Do toho som musela robiť podrepy, aby som malú učičíkala, lebo keď vrieskala, prisatie bolo nemožné, alebo som musela skákať na fitlopte, z čoho ma hrozne bolel chrbát. Sadnúť som si nemohla, lebo bez pohybu som ju nemohla upokojiť. Nevedela som si spraviť pohodlie.

Bola som totálne frustrovaná – robila som všetko “správne”, nedávala cumeľ ani fľašu, nič si nezjednodušovala, snažila som sa najviac, ako som vedela, skúšala som všetko a nikam to neviedlo. Nevedela som už ani, prečo to robím. Bol to nejaký inštinkt, ktorý ma viedol. Súviselo to aj s mojou povahou, že ma trápilo, že nemám pevnú vôľu a ničomu v živote som sa nevedela venovať naplno, všetko som riešila iba povrchne, ničomu som sa nevedela oddať a teraz som si povedala, že to musím doviesť do konca, pretože to už nie je len o mne, ale aj o mojom dieťati a tu nesmiem sklamať. Mala som pocit, že keď to vzdám a prestanem dojčiť, bude to moja prehra, aj keď som vedela, že by som to tak nemala brať. Zároveň ma na sebe štvalo, že nič nevydržím, som moc mäkká a že sú aj ľudia v oveľa horšej situácii, ktorí sú omnoho statočnejší a to ma poháňalo dopredu.

Prisatie mi pripadalo ako niečo neuskutočniteľné a nedosiahnuteľné. Pripadala som si ako kôpka nervov, nič iné som neriešila iba dojčenie, už som si s tým sama sebe liezla na nervy, ale nedalo sa mi inak. Nevedela som, čo mám robiť, bola to pre mňa neznesiteľná situácia – nedalo sa ani vytrvať, ani to vzdať. Nikdy som nebola viac osamelá – vedela som, že je to na mne, že nikto si to nemôže odžiť za mňa ani to za mňa vyriešiť.

Prístup okolia bol rôzny, ale v podstate som zistila, že prístup k dojčeniu verne odzrkadľuje charakter človeka – niektorí mi radili vykašľať sa na to – daj Sunar/daj fľašku a odsávaj, čo sa budeš trápiť, prípadne daj Sunar/daj fľašku a odsávaj, netráp malú, lebo je určite hladná a stále plače, prípadne musíš vydržať, aj iné vydržali, aj iné to bolelo a tu sú, prípadne aj iní vyrastali na Sunare a sú zdravší, ako tí čo boli dojčení, keď to nejde, tak to nejde a podobne. Keby nebolo poradkýň Lucky Vargovej a Kristíny Púčekovej a mojej mamy, ktoré ma celý čas podporovali a tvrdili, že sa to poddá, asi by som to vzdala, pretože by som si myslela, že dojčiť nedokážem, alebo že moja dcéra sa nedokáže dojčiť. Bola som zatrpknutá, najradšej by som niekam zaliezla a nebola už v kontakte s nikým, lebo ľudia väčšinou dávali rady, o ktoré som nestála, hoci to aj mysleli dobre.

 

Po takmer týždni sa mi malá konečne začala opäť trochu prisávať, ale stále iba občas po veľkom boji, stále nesprávne a bolestivo a ja som bola nahnevaná, že po tom všetkom som sa dopracovala tam, kde som bola pred mesiacom. Malá so mnou vždy urputne zápasila, celou silou sa zaháňala ručičkou a drala ma na hrudi, takže som vyzerala, akoby som dojčila mačku a nie dieťa. Univerzálna masť nezaberala.

Zohnala som si šatku, no nevedela som si ju uviazať, tak som poprosila svoju šéfku, ktorá je tiež na materskej a šatkuje, aby mi pomohla. S manželom mi dali perfektnú inštruktáž a ja som zúfalá, že sa musím opäť učiť niečo nové, začala šatkovať.

Navštívila som podpornú skupinu dojčenia a nosenia v materskom centre Hojdana v Ružinove, kde pôsobí Kristína. Keďže nemohla prísť, poprosila Karolínu Štefan, aby sa mi venovala. Vravela som si, ďalšia poradkyňa, čo by ma asi tak mohla naučiť, veď ja by som už mohla byť poradkyňou. Šla som tam hlavne preto, aby som konzultovala viazanie šatky, keďže som bola vydesená, že tým malej nejako uškodím, ak ju tam nebudem mať správne. Karolína sa mi po skončení podporky dosť dlho ochotne venovala. Povzbudila ma s viazaním šatky, že to robím dobre, len to chce trochu cviku a snažila sa mi pomôcť s mojím neprisávajúcim sa/zle prisávajúcim sa dieťaťom. Aj toto stretnutie mi opäť dalo niečo nové a mala som dojem, že každá poradkyňa ma niečím obohatí. Karolína tvrdila, že to chce čas a skúšanie a proste niečo zaberie. Odchádzala som zúfalá a plakala celú cestu domov unavená a vyčerpaná z toho, že už skrátka nevládzem robiť ani to, čo robím, nieto ešte stále vymýšľať a skúšať niečo nové, pričom všetky tie veci, ktoré už robím sú mi nepohodlné, namáhavé a útrpné. Šatka mi bola nepohodlná, bolel ma chrbát, nebola som si istá jej viazaním, nemala som silu to trénovať, uväzovanie mi pripadalo ťažkopádne, malá sa mi tisla na moje ubolené prsia. Kontakt koža na kožu bol nemysliteľný, keďže mi tieklo mlieko všade, hrozne som sa potila a zároveň mi bola zima a bolo hrozne nepraktické sa stále vyzliekať aj mňa aj malú a naspäť obliekať.

Všetci mi vraveli, že to nemám až tak riešiť a mám sa uvoľniť a byť v pohode čo najviac je to možné, aj keď je to ťažké. Snažila som sa, ale minimálne v podvedomí som bola hrozne na nervy. Stále som sa v súvislosti s dojčením cítila, akoby som mala ísť každú chvíľu k zubárovi, na pohovor, na skúšku alebo skrátka zažiť niečo nepríjemné, stresujúce, bolestivé a bol to neustály stres a fyzické utrpenie, pričom som nevedela, kedy a ako sa to konečne skončí, či to povedie tam, kde by som chcela. Bolo mi ľúto dcéry, že sa tak trápi, že jej to nejde a neviem jej pomôcť a musí toľko plakať. Zároveň sa vo mne otvorila trinásta komnata. Uvedomila som si, že som hrozne nešťastná a osamelá, čo zdanlivo s dojčením nesúviselo, ale mne sa to vtedy spojilo v jeden prepojený celok.

Keď už mi bolo najhoršie, povedala som si, že musím byť statočná, pokojná a racionálna a premyslela som si taký plán – vykašlem sa na všetky moje sprostosti, ktoré som riešila v hlave a netýkali sa dojčenia – zovšeobecnene ako byť supermatkou – prestanem sa ľutovať, že môj život sa zúžil iba na dojčenie, nebudem riešiť nič iné, iba sa venovať malej a na to sa sústrediť a budem naozaj robiť všetko, čo viem, že by som mala, aj veci, ktorým som sa vyhýbala, lebo mi boli nepohodlné alebo nepríjemné a budem sa naozaj snažiť. Dala som si záväzok, že to vydržím týždeň a potom si to vyhodnotím.

V stredu sa mi hrozne točila hlava, bolo mi na odpadnutie, nemohla som prehĺtať, mala som pocit, že sa dusím a hrozne ma to vydesilo v kontexte toho, že som bola doma sama a bála som sa, čo bude s malou, ak sa mi niečo stane a nikto tam nebude. Bol to úplne nový pocit. Bola som u obvodnej, vyšetrila ma a zistila hraničné hodnoty železa, vyčerpanie, vyhladovanie, smäd. Odporučila mi viac sa o seba starať, viac odpočívať, jesť, piť, užívať železo, menej sa stresovať. Zapojila sa rodina, pomohli mi manžel, mama, svokra, oddýchla som si, najedla sa, viac pila a bolo mi po pár dňoch lepšie. Vravela som si, že sa musí niečo stať, musí sa to nejako zlomiť.

Ten zlom prišiel, keď ma Lucka Vargová skontaktovala s poradkyňou Jankou Michálkovou z Drahoviec pri Piešťanoch, ktorá má stránku dojcenie.eu a ktorá ma cez videohovor cez Skype naučila polohu obkročmo, ktorá vyriešila naše problémy s neprisávaním sa. Doslova nás to vytrhlo z biedy – malá sa odvtedy bez problémov a bez bojov prisaje a napije a odvtedy dojčím už iba tak. Neverila som, že by som sa to naučila za pár minút cez Skype a že by to niečomu pomohlo, ale bol to pre mňa zázrak. Konečne som sa zbavila odsávania, čo bolo vykúpenie – odsávanie mi zakaždým zabralo asi trištvrte hodinu až hodinu a udržiavalo mi vysoké hladiny mlieka, čo zvyšovalo bolesť a nepohodlie a najhoršie bolo nočné odsávanie, keď som zaspávala s odsávačkou v ruke, nemalo to konca kraja a keď som sa niekedy nedokázala zobudiť ani na druhý budík a dlhšie som si neodsala, výsledkom boli bolestivé hrče, ktoré som si musela prácne odsávať a hrozne to bolelo. Nedokázala som si predstaviť, ako sa toho zbavím, iba som vedela, že keď už budem výlučne dojčiť, tak sa to nejako upraví a tak aj bolo. Prišlo to nejako prirodzene. Zbavila som sa tiež prikrmovania cievkou, ktoré vždy šlo pomaly a bolo nepohodlné a klesla mi trochu tvorba mlieka – na pár dní až príliš, ale pokračovala som v častom dojčení, takže sa to upravilo. Zahojili sa mi škriabance na hrudi a dcéra už nemusela toľko plakávať. Vyriešil sa tiež môj problém s priečnou polohou, ktorá mi vždy bola nepohodlná a namáhavá. Navyše s malou sme si zvykli dojčiť koža na kožu, čo mi dovtedy pripadalo útrpné, ale odrazu mi to bolo až príjemné a vôbec to už nebolo nepohodlné.

Prisatie bolo ešte stále dosť bolestivé a trochu aj dojčenie, po dojčení ma pálili bradavky aj celé prsia, ale prestala som z toho mať traumu a prestala som podvedome odďaľovať dojčenie. Nerobilo mi už problém dojčiť kedykoľvek hoci aj po hodine po nadojčení. Tú bolesť som už nejako zvládala, vždy som sa psychicky pripravila a prekonala to. Po čase sa to zlepšilo natoľko, že som začala tušiť, čo je to užívať si dojčenie, hoci donedávna to pre mňa bolo utrpenie.

Pani Michálková sa domnievala, že pretrvávajúca bolesť by mohla byť spôsobená opätovným prirastením uzdičky. Obávala som sa, že ak by to bolo uzdičkou a musela by som jej ju dať opäť prestrihnúť, malá sa zase prestane prisávať a mňa už asi porazí. Povedala som si ale, že musím byť statočná a keď už som to doviedla tak ďaleko, tak to musím risknúť a keď sme to prežili raz, prežijeme to aj druhýkrát a navyše sa to už nemusí opakovať. Keďže som to nevedela sama posúdiť, poprosila som Lucku Vargovú, aby ma opäť navštívila. Odporučila mi ísť na kontrolu za pani dr. Nemašíkovou, aby sa pozrela na uzdičku, ale skôr bolesť pripisovala silnej mykóze, ktorá by si vyžadovala celkovú liečbu, keďže lokálna mi ani po mesiaci nezabrala. Pochválila nás, ako nám to už ide, ako malá zjavne dobre prospieva, čo ma oblažilo a povzbudilo. Navyše povedala, že podľa jej skúsenosti, takéto podobné prípady sa vyriešili po troch mesiacoch. To bolo pre mňa svetlo na konci tunela, že to už vydržím, keď som vydržala doteraz – malá mala vtedy dva mesiace.

Pani Michálková sa o mňa zaujímala aj naďalej a naučila ma ešte polohu vertikálne zboku poležiačky, ale zatiaľ som jej neprišla na chuť, nechávam to odležať a možno to potom prestriedam. Na jej stránke som navyše natrafila na odkaz na Výchovu Nevýchovou – koncept, ktorým sa teraz zaoberám a snažím sa podľa neho postupovať.

Zašli sme k dr. Nemašíkovej, ktorá zistila, že spodná uzdička trochu prirástla a odporučila mi strihnúť ju. S obavami som sa na to dala a strašne mi odľahlo, keď sa mi malá hneď v ambulancii prisala. Ak sa to do konca týždňa nezlepší, mám prísť opäť, aby mi predpísala liečbu na mykózu.

Dnes sme boli aj s manželom na prechádzke v Rakúsku a musela som dojčiť v aute – čo bolo moje prvé dojčenie na verejnosti. Ako sme tak sedeli a malá krásne pila napriek nie najlepším podmienkam, myslela som na to, že pred pár týždňami bolo niečo také nemysliteľné ani pri ideálnych podmienkach a boli sme hrozne šťastní a vďační.

Kým som bola tehotná alebo ešte aj predtým, nikdy by som nepovedala, že dojčenie je taká veda a že s tým môže byť toľko problémov, ani že by som to mohla niekedy tak riešiť. Keby mi niekto povedal, že dva mesiace rieši dojčenie a je to preňho téma číslo jeden, asi by som na tú ženu pozerala ako na sprostú. Myslím, že kto to nezažil, to vôbec nemôže pochopiť ani si to predstaviť.

Napriek všetkému psychickému aj fyzickému utrpeniu som rada, že sme to vydržali a musím povedať, že mi to hrozne veľa dalo. Zistila som, že dojčenie je veľmi prepojené s celou starostlivosťou o dieťa a výchovou, že sa to nedá považovať iba za prostriedok na nakŕmenie dieťaťa. Hoci sa to všade písalo, musela som si to prežiť sama, aby som v to naozaj uverila. Vďaka tom som sa dozvedela veľa o starostlivosti a výchove. Dostala som sa ku knihe Koncept kontinua, k Výchove Nevýchovou, k rôznym schopnostiam a znalostiam. S manželom sme zmenili prístup k výchove. Ale hlavne, za čo som najviac vďačná, nebyť toho všetkého, myslím, že nikdy by som k malej nemala taký vzťah, aký už teraz mám a aký ešte len cítim, že budeme mať a to je pre mňa najviac. Neviem si ani predstaviť, že by to bolo inak. Vidím obrovský rozdiel medzi tým, aký vzťah som k nej mala na začiatku a aký mám teraz a myslím, že by to tak bez toho, čo sme zažili, nebolo.

Videla som teraz film Horkosť s Meryl Streep a Anthonym Hopkinsom, ktorí tiež mali malé deti a ona tam povedala po tom, ako sa jej narodila prvá dcéra, že ju prekvapuje, koľko je v nej lásky a že človek sa cíti taký celý nafúknutý a pripadá mi to veľmi výstižné. Celé to do seba zapadlo a zdanlivo nedosiahnuteľné sa stalo skutočnosťou. Ešte je veľa vecí, ktoré treba doladiť a zďaleka to nie je dokonalé, ani sa nám dojčením nevyriešili problémy, ktoré som si myslela, že sa vyriešia, ale začala som si to užívať. Keď s malou sedíme v našom dojčiacom pelechu zabalené v deke ako v hniezde a ona sa mi díva do očí, je to najkrajší pocit na svete, ktorý sa ničím iným nevyváži. Je zvláštne, ako sa mi zmenil celý pohľad na vec – teraz som supermatka, hoci mi za to nikto nebude robiť fanfáry, ale na tom nezáleží, lebo ja to viem. A myslím, že to ostatné, čo som si predstavovala – mať umyté vlasy, kariéru, koníčky, atď., to už nejako príde časom, keď sa vyriešia dôležitejšie veci.

Týmto by som chcela zo srdca poďakovať všetkým spomínaným poradkyniam za praktickú odbornú pomoc aj podporu a trpezlivosť a ochotu pri mojich otázkach. A tiež mojej mamine za prebdené noci pri malej, aby sme sa my „rodičia“ mohli vyspať, za pomoc v domácnosti, aby som si mohla oddýchnuť, aj za to, že pri mne stála a podporovala ma vo všetkých mojich snahách. Celý čas, aj vo chvíľach, keď som v tom už nevidela žiadny zmysel, som nejako cítila, že keď to vydržím, zvládnem už všetko v živote a bude zo mňa nový človek. A tak aj je.

AF

Google+Facebook